Trhacie háky

K základným a najjednoduchším technickým prostriedkom, ktoré v minulosti slúžili pri likvidovaní požiarov, boli trhacie háky, sekerky, rebríky, kožené či smolou impregnované plátenné vedrá. Na vidieku ešte v 50. rokoch minulého storočia k nim patrili aj tzv. „babi“, päť až sedem metrov dlhé žrde na konci ukončené hrubou vrstvou obtočených handier. Ponorené do vody umožňovali lokalizovať menej prístupné miesta požiaru. Dôležitú a špecifickú úlohu pri hasení plnili trhacie háky. Používali sa aj preventívne počas požiaru pri strhávaní ešte nehoriacich susedných slamených či šindľových striech. Boli povinnou súčasťou protipožiarnej výbavy mestských či dedinských domácností. Nariaďovali to protipožiarne poriadky už v 18. storočí, ktorými sa mali riadiť mestá i obce na území Slovenska. Ich vzorom a podkladom bol precízne vypracovaný protipožiarny poriadok panovníka Jozefa II.,vydaný pre Uhorsko v roku 1788. Obsahoval 58 paragrafov. V paragrafe č. 38, časť Pre malé a obyčajné domy sa uvádza: „Menšie domy majú mať aspoň jeden rebrík, jeden požiarny hák, niekoľko nádob na vodu, niekoľko požiarnych vedier zhotovených spleteninou zo slamy jak zvnútra, tak aj zvonku, dobre vymazaných smolou a jednu plechovú lampu /lampáš/…“ Obežník uhorskej vlády z roku 1869 obsahujúci príkazy a zákazy týkajúce sa požiarnej ochrany obsahoval rovnakú požiadavku: „Pri každom dome musí byť pohotovostná nádrž s vodou, rebrík a hák.“ Trhacie háky sú súčasťou hasičskej expozície Krajského múzea v Prešove.

X