Ľúbostný list zo zbierkového fondu Krajského múzea v Prešove, ktorý píše Jožko študujúci v Prahe a pochádza pravdepodobne z Veľkého Šariša. Píše svojej milej, Anči, žijúcej stále v jeho domovine, aby im vzájomne pripomenul prežité chvíle. K fotografiám prikladáme prepísaný obsah listu od Jožka pre Anču zo 4.5. 1928. To, či sa Jožko vrátil domov za Ančou ostáva záhadou. "Anči! Prvý dopis môj bol spešný, takrečeno expresný. Som bol na rozpakoch či ho napísať, či nie. No rozhodol som sa k tomuto kroku, trebárs by si mi ho vrátila i vtedy, ačkoľvek viem, že to neučiníš. Slušnosť je slušnosť. Tedy spomínám. Krásne časy uplynuly. Rád by som byť v Šariši, opäť. Povinnosti však volajú. Jedine to ma núti k tomu, že mesto s jeho veľkým hlukom milujem. Spomínam. Na Šariš, na Teba, na známych a na neznámych Šarišanov. To je tak dobre spomínať. Čas uplynulý v minulosti drží ma v objatí, nepustí, sťa kliešte držia do pazúr svojich. Študujem. Denne asi 8 hodín. Chodím na prechádzky, do kina. A inam. Není čas na radovánky, ale na tvrdú prácu. Študovať sotva stačím. Neni si tu. Není tu Tvoj známy hlas, není tu tvoj zvučný spev. To je prázdnota. Není tu slovo „dizgoš“ atď. Prečo sú chvíle v živote, kde usína duch a krásny život sa derie do smutného spánku no nadalej chmúry. Nebudeš mi rozumieť. Tak často, není rozumieť mojím slovám. Škaredá Hyďa nedá sa rozbaliť do naha. Často prichádzajú chvíle samoty, vteriny, ktoré prinášajú do spomienky kus ruchu, elánu. Čo že je však platno žiť zo spomienky! Nie, spomienka je dobrá, keď rozléhá sa kus času do prázdna a uviazne na duši nezmazateľne. Tvoje bozky cítim na svojich perách. Ach Tvoje bozky, aké žhavé bozky! Anči nikdy ich nezabudnem. To žhavé nebo Tvojich úst lék mi do diaľky... ! Čas kvapí. Ubieha. Dnes zajtra , príde doba zkúšky. Nech príde. To je čas uvážiť študium na mozgu ! Ale Ty smutná, rozkošná, niekedy rozmarná stále si Tu není v matičke Prahe. Sám som, sám. Blúdim ulicami, stín vlastný mi chodí predo mnou. Stín vlastný tacká sa so mnou. Stín, len stín... Slnce ohromný obor však rovnako svieti na Teba a na mňa. On jedine tuší, čo srdcia vzdialené si šepkaju. Anči! žhavý bozk na čelo, posledný môj pozdrav ostal ti snáď na bielom, či čiernom čele. To nezabudnem nikdy, že si bola preniknutá tiež bôľom. To je zákon prírody, že ľudia sa zabudajú, ale nie tak skoro. Nuž, prepáčiš, že cne sa duši mojej po Tebe. Zasmeješ sa jazlivým smiechom, neporozumieš si ešte. Ano Anči Ty ešte si hračkou svojej mladej nevybrúsenej duše. Si púpenčok, ktorý Treba pestovať nežne. Tedy končím pomaly. Čas kvapí, dnes zajtra na ... v šírom meste, kde si nebola nikdy ešte, vykvitneš z púhej spomienky v živý prelud. Buď! Tisknem Ti pravicu, bozkám Ťa na žhavé ústa Tvoje, bozkám a bozkám... Lež prázdno kričí na mňa holým múrom, ktoré ani kus nepoľaví bôľu mojej duši.

Zdravím Vašich domácich: matinku, Veronču, Maricuku, Piťa a Jana. Teba tisíckrát pozdravuje a bozkáva, Tvoj Jožko.

Pa. Praha, 4.V.928."