Uplynulo 110 rokov od narodenia zakladateľa moderného slovenského sochárstva, bytostne spätého s východným Slovenskom, akademického sochára Františka Gibalu. Narodil sa 5. apríla 1912 v Krajnej Poľane pri Svidníku. Ľudovú školu navštevoval v Bodružali a Klatovej Novej Vsi, meštiansku školu v Prešove. Po skončení Štátnej priemyslovej školy sochársko-kamenárskej v Hořiciach odchádza do Prahy na Akadémiu výtvarných umení, na oddelenie monumentálneho sochárstva ku prof. Bedřichovi Kafkovi. Už počas štúdia získava prvé verejné umelecké úlohy. V roku 1936 v celoštátnej súťaži vyhral 1. cenu a realizáciu pomníka Andreja Kmeťa v Banskej Štiavnici. Svoje diela vystavuje v Prahe, na Slovensku i v zahraničí. V roku 1938 portrét hlavy dievčaťa „Erika G“ bol vybraný na Výstavu slovenského umenia v New Yorku a Moskve. V tom istom roku sa sťahuje z Prahy k matke do Prešova, kde prijíma miesto profesora histórie staviteľstva a odborného kreslenia na Štátnej priemyselnej škole staviteľskej. Od roku 1940 sa natrvalo usadzuje v Bratislave.Gibalov osobitný vzťah k Prešovu, v ktorom strávil značnú časť svojho života, sa prejavil v množstve jeho výtvarných diel, ktoré obohatili mesto. Okrem známych sôch, ktoré dodnes zdobia priečelia budov, VÚB - socha „Zima“ a „Leto“ /1943/, pred budovou Justičného paláca - socha „Zákon“ a „Justícia“ /1941/, Záhrada umenia - socha „Priateľ prírody“ sv. František /1937/, budova prosektúry v Štátnej nemocnici /dnes Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana/ reliéf „Odchod matky“ a „Clivá pieseň“ /1935/, sú tu ďalšie, menej známe sochy, busty, reliéfy či pamätné tabule, umiestnené na priečeliach budov, v ich interiéroch i na miestnych cintorínoch. Zomrel 8. septembra 1987 v Bratislave.