Ernest Stenhura sa narodil v Sabinove 12. mája 1893 do rodiny hodinára a zlatníka Eduarda a Hermíny, rod. Ujházyovej. Dom, v ktorom Ernest prišiel na svet, stál uprostred historickej mestskej zástavby. V roku 1969 však tento dom spolu s ďalšími ustúpil výstavbe obchodného domu. Po smrti matky a v čase choroby otca sa o mladého Ernesta starala jeho staršia sestra Sidónia, ktorá v tom  čase viedla predajňu papiernictva a galantérie. Častým pomocníkom v predajni sa stal chorľavý Ernest. U mladého chlapca s podlomeným zdravím sa postupne čoraz viac prejavoval mimoriadny talent a cit pre umenie. Svoj dar už rozvíjal v žiackom a študentskom veku. Často maľoval a kreslil. Takmer každú voľnú chvíľku sa venoval svojej záľube. Postupne si jeho talent začali všímať učitelia ľudovej školy a piaristického gymnázia, ktorí ho v jeho aktivitách podporovali. Chlapec pomerne úspešne absolvoval gymnaziálne štúdium a maturitu. Práve v čase rozhodovania sa o svojom budúcom živote, si jeho diela všimol výrazný predstaviteľ moderného umenia, krajinkár Pál Szinyei – Merse z Jarovníc. Bol to práve tento maliar, ktorý sa výraznou mierou zaslúžil o ďalší rozvoj Ernestovho umenia. Pál Szinyei – Merse presvedčil rodinu i mladého Ernesta, aby sa pokúsil o štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti. Ernest Stenhura bol na vysokú školu prijatý v roku 1914. Výrazne pri tom pomohol aj príhovor veľkého maliara Szinyei – Merseho, ktorý sa do istej miery mladého študenta a začínajúceho umelca chopil z pozície mentora a mecéna. Vypuknutie I. svetovej vojny a následné zhoršenie politickej a ekonomickej atmosféry v mnohonárodnostnej monarchii, mali takisto nemalý vplyv na rozvoj psychiky chlapca s chatrným telesným zdravím. V Budapešti sa mentorom Ernesta Stenhuru stal jeho profesor a výrazná postava uhorského umenia Teodor Zemplényi. Okrem toho zasiahli do umeleckej profilácie mladého poslucháča zo Sabinova aj ďalšie výrazné postavy profesorského zboru v Budapešti. Ide najmä o Štefana Hegedüsa, Andreja Székelya, či Júliusa Bencúra. Všetci zanechali v mladom Stenhurovi svoju pečať, ktorá sa neskôr prejavovala v jeho tvorbe. Mimoriadne zložité sociálne a zdravotné možnosti komplikovali Ernestovi jeho štúdium. Nenahraditeľnú podporu našiel vo svojom strýkovi Jozefovi a mecénovi Pálovi Szinyei – Mersem. Vďaka nim sa mu podarilo vysokoškolské štúdium úspešne ukončiť záverečnou skúškou v roku 1918. Svoj talent sa už ako absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Budapešti snažil rozvinúť pokračovaním štúdia v zahraničí. Vyhliadol si možnosť prihlásiť sa na akadémiu v Mníchove. Nedostatok financií sa snažil opakovane riešiť žiadosťami o štipendium od Ministerstva kultúry v Budapešti. Chaotické obdobie rozpadu monarchie a vzniku nástupníckych štátov spôsobili, že jeho žiadosti zostali nevypočuté. Dokonca mu nebolo odovzdané ani vysvedčenie či jeho akademické štúdie. V roku 1919 sa vrátil do Sabinova, kde v improvizovanom ateliéri, v podstate v jednej vlastnoručnej prerobenej izbe v rodnom dome, začal pracovať na svojich dielach. Situáciu mu výrazne skomplikovalo uzatvorenie hraníc medzi Maďarskom a Československom. Aby si mohol doviezť svoje maliarske pomôcky z Budapešti, musel opakovane žiadať patričné úrady o vydanie dovozných povolení. Doma sa spočiatku venoval portrétom  ľudí  z bohatších vrstiev v Sabinove. Z tohto obdobia pochádza napríklad portrét Dr. Grodzinského, ktorý bol počas holokaustu zavraždený vo vyhladzovacom tábore Auschwitz-Birkenau. Pohnuté obdobie po 1. svetovej vojne so sebou prinieslo zhoršenie sociálnych a kultúrnych podmienok takmer v celej strednej Európe.  Z dôvodu zabezpečenia vlastného životného minima bol Ernest nútený prijať priemerne platenú prácu na miestnom daňovom úrade. V domácom prostredí a zvlášť pre svoje potešenie sa však stále venoval svojmu umeniu. Okrem precíznych stvárnení sabinovských zákutí a panoramatických pohľadov na mesto a okolie, pútala jeho pozornosť ľudská bieda. V jeho tvorbe tak môžeme pomerne často nájsť portréty sabinovských chudobných ľudí, Rómov. Táto skutočnosť vypovedá o rozvinutom sociálnom cítení chudobného maliara s chabým zdravím.

Ďalšou témou, ku ktorej sa pravidelne vracal, boli nahé či polonahé akty, zväčša mužské. Tie tvoril v špeciálnych podmienkach svojho domu za zastretými oknami. To však nezabránilo zvedavým pozorovateľom nahliadať do umelcovho ateliéru a vidieť nahé telá. Podobné prípady sa v tom čase sporadicky opakovali a ostali živé v pamäti vtedajších Sabinovčanov až do súčasnosti.  Ernestovi Stenhurovi nebolo umožnené rozvinúť svoj talent. Zomrel ako 38 - ročný 21. januára 1931 v Sabinove. Jeho dielo v ťažkých časoch 2. svetovej vojny opatrovala a zachránila jeho sestra Sidónia. Počas svojho života prezentoval svoje diela len na dvoch výstavách, v roku 1923 v Piešťanoch a 1928 v Sabinove. Krajské múzeum v Prešove uchováva značnú časť jeho pozostalosti a výstavou vybraných diel chce prispieť k rozšíreniu povedomia o Ernestovi Stenhurovi – sabinovskom maliarovi.